Oblička prekontroloval školu. Nenašiel žiadne formy vyššieho života. Všetkých vyriadil. Mŕtvoly žiakov a ostatných odpratal do skladu a do kotolne. Tam ich nikto najprv nebude hľadať a on získa čas na úteku. Toto stihne ešte pred piatou hodinou popoludňajšou, tesne pred posledným zvonením, čo nespustil. Zbalí si svoje saky -paky a odfrčí pešo preč domov.
O dvadsať minút otvára dvere na svojom byte,ktorý si môže dovoliť na úver zo svojho biedneho platu. Teraz sa to zmení. Budú ho hľadať. Spustia po ňom pátranie. Musí vycestovať von z mesta. Vzdať sa bytu splateného na päťdesiat percent. Nuž čo už.
Doma si v prvom prípade dôkladne vydenzifikuje rany, ošetrí a obviaže. Nemôže ísť do nemocnice. Tam by si ho nechali a potom by si poňho prišli poliši. Bol by v riti. To nesmie kurva dopustiť.
Má čas. Hľadať ho začnú až ráno, keď otvoria školu a nájdu tam, čo tam zanechal skryté. Teraz sa naje. Hádže do seba krvavý steak. S pukancami,čipsami a arašidmi s kolou zasadne pred televízor a pustí si na videu Piatok trinásteho.Po ňom pozerá dve hodiny TV stanice.Potom si číta hodinu knihu Carrie od známeho autora Stephena Kinga.
Okolo polnoci si zhrabne najdôležitejšie veci zbalené v ruksaku a vychádza z bytu,baráku.Nasadne na bicykel a šľape si to na severovýchod. Čakajú ho nové dobro-družstvá.
Koniec (?)
pondelok 22. augusta 2011
15. KAPITOLA: Vyvrcholenie školníkovej pomsty
Peter mierne otrasený a sklamaný istou stratou mozgu skupiny načas uniká školníkovým vražedným rukám. V prvom prípade má na mysli Rasťovo zdravie, kvôli to-mu ho ponechal na chvíľu vlastnému osudu.
Vrazí do dverí, div nevypadnú z pántov.Ó, nie. Rasťo je preč. Petra prepadáva bezradnosť.Jeho dlhoročný kamoš a teraz toto…
Peter sa nevzdáva. Ani nevie, odkiaľ sa doňho vlieva nová sila a nádej. Rasťo je možno nažive. Dokiaľ nie je zaručená jeho smrť,je tu istá šanca, že ho nájde.A on ho nájde.Verí tomu tak silno, že by mu to teraz nikto nedo-kázal vyhovoriť.
Zbežne obzrie kabínky.Pre istotu.Nič.Preveruje ďalej. Dlážka je posiata krvou zmiešanou s vodou, čo vyteká z pokazených záchodov. Prejde do umyvárky. Tam červená stopa končí. Rasťovi sa podarilo zastaviť krvácanie. Asi tričkom. To je pozitívna správa. Ide ho hľadať.
Školník bolesťou zmietaný zmorene sa vlečie k učebni chémie neutralizovať dohasínajúcu kyselinu. Ak nedá pozor a preženie to s dávkovaním, môže sa stať, že to neprežije. Presnosť nadovšetko. Bolesť ho umára. Už to nevydrží.
Koža sa leptá, kúsky odpadávajú, je to strašné utrpenie cítiť, ako sa vám rozpadáva tvár.
Školník to vie. Napriek všetkým týmto veciam dokáže dojsť do triedy, kde je hneď pri kraji stola položená skúmavka s označením NaOH. Opatrne trasľavými pohybmi trošku jej obsahu preleje do fľaštičky s kvapátkom a profesionálnymi rukami postrekovača rastlín si hydroxid nakvapká na tie najhoršie rany. Nezabudne ani na ranu po klinci. Bolesť mierne ustúpi, ale nepominie úplne. Je oveľa znesiteľnejšia. Floriánovi to nevadí. Takmer ju nevníma. Na ksichte sa mu zračí zlomyseľný úsmev vyjadrujúci obrovskú túžbu po pomste a náznaky šialenstva. Oblička zdvíha svoje doráňané telo a vydáva sa na výpravu smrti.
Rasťo nemohol čakať, kým sa Peter vráti. Krvácanie je kritické. Musí ho zastaviť. Predovšetkým potrebuje lekárske ošetrenie.To tu nenájde. Len mimo školy. Nedbá na ostatných, stará sa o seba. Podľa jeho zmýšľania ostatných zaiste postihla smrť. Tak načo ich hľadať? Zaujíma sa v prvom prípade o seba, lebo je nažive. Musí uniknúť zo školy, ináč ho zastihne smrť v podobe školníka Obličku alebo horšie – vykrváca.
Ranu si utiahol vreckovkou. Hneď sa sfarbila na červeno, pridal tam tričko. Krv nevyteká. To je hlavné. Zatiaľ to postačí.
Ide hľadať lekárničku. Musí vydenzifikovať ranu. Blbšie by bolo, keby ho zabila infekcia. To nesmie dopustiť.
Peter prelietava chodbami ako lietadlo, čo nemá kde pristáť. Dochádza mu palivo, tým myslene je unavený. Nedbá na hluk. Zaujíma sa o Rasťa. Neberie, alebo nechce brať na vedomie nebezpečie,ktoré si privoláva. Zatiaľ Rasťa nenašiel. Začína byť zúfalý. Obáva sa najhoršieho.
Len kľud, pobáda sa k upokojeniu. Nesmiem spanikáriť. To by som akurát uškodil.
Darí sa mu to zvládnuť. Upokojil sa. Túto pokľudnú atmosféru naruší tieň, ktorý sa mihne neďaleko blízko na konci chodby.Peter postrehne, že jeho tajomný pôvodca má basebolku.
Bleskovo si domyslí,o čo ide. Rýchlo našľapujúc, pretože teraz už dbá na to, aby ho nikto nevidel, prebehne chodbou. Zastaví sa s otvorenými ústami dokorán. Od hrôzy.
Po chodbe, ktorá sa spája s touto, sa vlečie krivkajúci Rasťo. Mieri k učebni chémie a fyziky. Tam chce nájsť lekárničku.Tento obraz dotvára postava školníka, čo vystúpila z tieňa a teraz sa plíži približujúc sa k Rasťovi čoraz bližšie a bližšie.
Peter zakričí, aby sa otočil, ale dajako mu zlyhá hlas. Podarí sa mu vydrať z úst iba šepot „Rasťo, obzri sa“. Úplne ho prikovala hrôza a strach. Je neschopný pohybu. Mohol by sa stať ľahkým terčom.
Vrah si ho nevšíma. Jeho dychtivú pozornosť celkovo vyplní zranený Rasťo, čo je takmer pri triede. Oblička stisne tuhšie baseballovú palicu. Pripravuje sa udrieť. Rasťo sa tušiac za sebou nebezpečie otočí a schytá úder do krku.Od bolesti sa skrúti na zem. Pridržiava si zasiahnuté miesto. Pofúkať si ho nemôže. Florián sa k nemu skláňa.
„Počul si dakedy praskot vlastných kostí?“ položí mu čudnú otázku a doplní: „Priprav si ušné bubienky.“
Školník sa zatočí a poriadnym švihom opätovne zasadí Rasťovi úder. Ten zinkasuje ranu do brucha. Na jeho tvári sa zjaví bláznivá grimasa bolesti vyjadrujúca nevyspytateľné utrpenie. Skrúti sa do polohu obrátený na jeden bok a z úst mu vyteká potok krvi a nestráveného jedla. Žalúdok je porušený a ďalej exploduje tieto nechutné dávky kašovitej tekutiny cez pažerák.
Oblička pokračuje. Rasťo dostáva silné údery do rúk a nôh. Počuť praskanie kostí. Florián sa naďalej beštiálne vybíja na bezmocnom tele žiaka a na konci už nemá čo praskať. Kosti končatín sú dokonale rozdrtené na padrť. Rasťa na čas spasilo upadnutie do bezvedomia. Nevytrhlo ho však z osídiel živých a vyzerá to, že vyčíňanie vražedného ľudského stroja bez citov a svedomia, v jednom povedané Floriána, budú pokračovať.
Odvlečie bezvládne telo Rasťa Z. preč.Peter nemá poňatia, čo s ním hodlá urobiť. Môže s istotou povedať, že nič dobré. Chcel vstať a prenasledovať ho, lenže čin zastavil vlastný pud sebazáchovy. Uvedomuje si, že Rasťov život už nie je v jeho rukách. Nemôže mu nijako pomôcť. Čo zmôže voči profesionálnemu vojakovi vycvičeného zabíjať? Chce vôbec vedieť, čo Oblička zamýšľa s Rasťom? Nie. Preto sa zameria na útek. Pátra chodbami,usiluje sa vymámiť z tohoto bludiska,z ktorého by za iných okolností našiel cestu von poslepiačky, ale takto v eufórii smútku nad bolestnou stratou vzácneho kamaráta to nie je také jednoduché.
Za rohom ho čaká otrasná nález,tak otrasný,že otrasie aj jeho železnými nervami. Na zemi obďaleč od neho leží odkvapkávať zohavená mŕtvola Majky R. Prsty na nohách a rukách má odstrihnuté, pravdepodobne niečím ostrým, pretože kosti na koncoch sú zarovnané. Telo je domlátené tupým predmetom, lebo rany sú poväčšinou pomliaždeniny a modriny,ojedinele menšie záryvy.Hrudný kôš je na nepoznanie. Prsia sú odcvaknuté, odhodené povedľa tela.Na pôvodnom mieste ostali v tele hlboké rany v tvare kruhu, z ktorého jasne vidieť krvavé svalstvo s ostatkami tuku.Mäso na hrudníku je rozsápané na cáry,pripomína kusy roztrhaného papiera na kope v krvavom prevedení s doplnkom farby kože. Vrah musel na nej výsostne vybičovať svoje nervy.Zakončil túto masakériu zabodnutím vidiel do brucha obete ako roľník, čo sa dokončil prácu na poli.
Peter si takto vybavil v mysli, čo sa približne stalo s Majou, ako s ňou školník skoncoval. Po dlhšom čase sa preberá z otrasného zamyslenia do krutej reality. S božou pomocou ho nikto medzitým nenašiel, Oblička asi ešte dorába Rasťa. Radšej na to nemyslí. Prvoradou povinnosťou je strániť sa takýchto myšlienok, ináč im podľahne a to by bol koniec. Školník by s ním potom nemal veľa námahy.
Peter nebeží. Dbá na ticho. Rozum sa mu celkovo nepominul. Ukľudňuje sa myslením na šťastné okamihy v živote. Mnohí by sa na jeho mieste zosypali, ale on nie. Nikto neprežil to,čo on.Po tretíkrát vzdoruje masovému vrahovi. Zatiaľ ho žiadny nedostal.On je posledný z posledných.
Vrah vláči Rasťa, ktorý sa pomaly preberá z bezvedomia.Florián ho uchytáva za nohu.Idú do vestibulu. Rasťo to spoznal. Cestu má dôverne zapamätanú.Toľkokrát predsa tadiaľto išiel do riaditeľne.Nechce ani pomyslieť na to, čo s ním školník urobí. Celé telo ho bolí. Kosti si necíti.
Sú v hale. Rasťo si všimol školníkove nové kanady. Medzičasom sa pravdepodobne prezul.Alebo ich má od začiatku? To nie je dôležité.Netrápi ho to.Lenže by malo.
„Bolí ťa hlava?Ak áno,čoskoro už nebude.“ povie mu spoločník, čo ho má v náručí, skláňajúc sa nad ním.
Položí ho a nechá ležať tesne pod zábradlím, čo je na druhom poschodí. Školník mizne hore na pochodí, kam vyšiel schodmi. Rasťo ešte netuší, čo má nasledovať. Florián ho chce dozaista odpraviť nejakým zvlášť nechutným spôsobom.
Rasťo s rozlámanými kosťami sa nemôže hýbať. Telom mu pulzuje bolesť,z ktorej ide hlava rozskočiť.Želá si, aby to s ním školník vybavil čo najrýchlejšie, keď už nie je možnosť na záchranu. Florián je hore a opiera sa o zábradlie, pod ktorým je na prízemí rozvalený Rasťo. Rasťo sa rozhodne, že nezomrie ako poddávajúca sa obeť. Vzoprie sa aspoň slovne.
„Ty vyjebaný úchylný skurvenec!“zareve na Floriána, čo naňho hľadí zhora. „Chceš ma zabiť?Urob to a vyžívaj sa v tom, ale vedz, že tvoje hriechy budú potrestané. Pred smrťou či po nej.Neverím síce v Boha,ale ak nejaký je, nenechá tieto tvoje zverstvá nepovšimnuté.“
Florián sa iba zachechce a povie:„Dobre.Ty zase vedz jedno. Tvoju vraždu nekonám z chuti ale z pomsty. To ma trochu pred Bohom ospravedlní. Konám len svoju prácu, to, čo ma naučili. To je moja náplň života. Nikto ma nezastaví.“
Vylezie na zábradlie a rozcvičuje sa na skok z výšky troch metrov rovno na Rasťa.Dodá:„Priprav sa na skok! Chceš niečo odkázať svojej mame? Chodím ju jebávať každý deň, tak jej to môžem predať.“
„Ty…“chce Rasťo vyliať svoj hnev na školníka,ale to už nestihne,pretože Florián skočí a dopadne tvrdo kanadami na jeho hlavu a obrovským tlakom bôt so silou príťažlivosti ju rozmliaždi.Lebka praskla a mozog spľasol pod nárazom sily dvoch tlakov ako cesto pod valčekom. V tejto chvíli Rasťo zomiera. Duša opúšťa telo. Odoberá sa na večnú púť. Oblička sa postavuje z drepu, v ktorom dopadol,aby stlmil pád.Otrie si o zem podrážku, kde mu ostalo trochu krvi s rozčapeným mozgom a lepkavou mozgomiechovou tekutinou. Na dôvažok si to umyje v umývadle horúcou vodou a ide hľadať poslednú zostávajúcu obeť. Petra.
Peter je pri vchode do školy. Ten je samozrejme zatvorený. To mu ale nebráni prejsť ním. Zvesí z priľahlej steny hasiaci prístroj.Hodí ho do sklenenej tabule dverí. Sklo sa roztriešti na tisíc a pol kúska. Petrove botasky vydávajú chrupavý zvuk, keď stúpa po črepinách. Prechádza vchodom. Neďaleko ležiaci prístroj na hasenie zodvihne,zjavne neporušený.Dobrá kvalita.Môže sa hodiť.
Je vonku. Beží trávnikom. Chce sa dostať spod nadvlády vraha,čo ho tak veľmi sužuje.Už dobehol k bráne. Zatvorená, vysoká 4 metre a navrchu s ostnatým drôtom. Malá šanca preliezť.
Toto nie je škola, ale koncentračný tábor, pomyslí si. Ide inakadiaľ. Obehne si kolečko pri plote, aby zistil, či je v ňom diera, ktorou by ušiel. Nič. Perfektná hradba.
Navyše je obohnaná tŕňovými kríkmi (s výnimkou oblasti brány) vyššími ako samotný železný plot.
Do piče, zanadáva v mysli Peter. Niet úniku.
Hrôza sa zjavuje. Peter ho má opäť na očiach. Pri vchode. Prekračuje spodný rám dverí a pomalým krokom si to šinie smerom k Petrovi. Zanecháva veľké šľapaje kanád, z ktorých sa odlupujú posledné čiastočky krvomozgu vrahovej poslednej obete.
Peter beží bláznivým behom. Šialenstvo mu opantáva myseľ. Bojí sa smrti. Ani nie tak smrti ako spôsobu,aký má preň Oblička prichystaný.
Peter sa v zúfalstve snaží preliezť oplotenie.Dosiahne výšku len dvoch metrov. Ďalej vyliezť nejde. Raz vo
veľkom vyčerpaní sa vydriapal na vrch, ibaže keď sa potreboval niečoho uchytiť,nahmatal ostnatý drôt. Rozrezal si oň dlaň do krvi až na kosť. Dopadol tvrdo na zem.
Školník zakrátko dostihol Petra. Zmoreného ho našiel u brány, ako ju z posledných síl prelieza. Po dopade ho zdvíha z trávnika a odnáša v náručí do blízkosti budovy školy. Peter sa čo nevidieť preberá. Sú pri rozvodnej skrini.Florián mu bez povšimnutia vzruchu ako mávnutím prútika zlomí ruky, nohy. Tým mu znemožní sebeväčší pohyb. Unaveným zrakom si Peter povšimne, že školník vymenil kombinézu za mikinu s motívom Pikachu.
„Pozeráš Pokémomov?“dá mu tú najpodivnejšiu otázku, aká môže byť položená v tejto chvíli.
„Pretože ja áno. Ibaže ich prestali vysielať. Vyjebané STV. Kokoti.“
Florián vyťahuje zo skrinky dva káble naplnené elektrinou o sile tisíc voltov. Prestrihne ich ostrými kliešťami,čo drží v rukách chránených rukavicami z izolantu. Z koncov káblov počuť počuteľne praskať výboje elektrickej energie.Oblička priloží oba konce k sebe. Zažiari iskra. Iskra nádeje? Nie. Iskra posledného svetla, ktoré Peter v živote uvidí.
Florián, úplne ujebaný, ťahá káble bližšie k Petrovi.
„Priprav sa na útok!“ upovedomí ho a dotkne sa káblami jeho hrudníka so slovami: „Pikačú! Elektrický útok!“
Petrovým telom prúdi niekoľko stoviek voltov.Stal sa súčasťou elektrického obvodu. Telo sa natriasa silou elektriny, ktorá ním prechádza. Onedlho z neho život prchá a duša slobodne vyletí von.
Keď už školník vidí, že má dosť, odtiahne a telo bez
života padne na zem ako použitá handra. Na tvári mu ostal blažený výraz. S tým sa ešte nestretol.
Florián káble vráti do skrinky rozvodne. Zatvorí ju.Otáča sa ku škole. Posledná kontrola.
Vrazí do dverí, div nevypadnú z pántov.Ó, nie. Rasťo je preč. Petra prepadáva bezradnosť.Jeho dlhoročný kamoš a teraz toto…
Peter sa nevzdáva. Ani nevie, odkiaľ sa doňho vlieva nová sila a nádej. Rasťo je možno nažive. Dokiaľ nie je zaručená jeho smrť,je tu istá šanca, že ho nájde.A on ho nájde.Verí tomu tak silno, že by mu to teraz nikto nedo-kázal vyhovoriť.
Zbežne obzrie kabínky.Pre istotu.Nič.Preveruje ďalej. Dlážka je posiata krvou zmiešanou s vodou, čo vyteká z pokazených záchodov. Prejde do umyvárky. Tam červená stopa končí. Rasťovi sa podarilo zastaviť krvácanie. Asi tričkom. To je pozitívna správa. Ide ho hľadať.
Školník bolesťou zmietaný zmorene sa vlečie k učebni chémie neutralizovať dohasínajúcu kyselinu. Ak nedá pozor a preženie to s dávkovaním, môže sa stať, že to neprežije. Presnosť nadovšetko. Bolesť ho umára. Už to nevydrží.
Koža sa leptá, kúsky odpadávajú, je to strašné utrpenie cítiť, ako sa vám rozpadáva tvár.
Školník to vie. Napriek všetkým týmto veciam dokáže dojsť do triedy, kde je hneď pri kraji stola položená skúmavka s označením NaOH. Opatrne trasľavými pohybmi trošku jej obsahu preleje do fľaštičky s kvapátkom a profesionálnymi rukami postrekovača rastlín si hydroxid nakvapká na tie najhoršie rany. Nezabudne ani na ranu po klinci. Bolesť mierne ustúpi, ale nepominie úplne. Je oveľa znesiteľnejšia. Floriánovi to nevadí. Takmer ju nevníma. Na ksichte sa mu zračí zlomyseľný úsmev vyjadrujúci obrovskú túžbu po pomste a náznaky šialenstva. Oblička zdvíha svoje doráňané telo a vydáva sa na výpravu smrti.
Rasťo nemohol čakať, kým sa Peter vráti. Krvácanie je kritické. Musí ho zastaviť. Predovšetkým potrebuje lekárske ošetrenie.To tu nenájde. Len mimo školy. Nedbá na ostatných, stará sa o seba. Podľa jeho zmýšľania ostatných zaiste postihla smrť. Tak načo ich hľadať? Zaujíma sa v prvom prípade o seba, lebo je nažive. Musí uniknúť zo školy, ináč ho zastihne smrť v podobe školníka Obličku alebo horšie – vykrváca.
Ranu si utiahol vreckovkou. Hneď sa sfarbila na červeno, pridal tam tričko. Krv nevyteká. To je hlavné. Zatiaľ to postačí.
Ide hľadať lekárničku. Musí vydenzifikovať ranu. Blbšie by bolo, keby ho zabila infekcia. To nesmie dopustiť.
Peter prelietava chodbami ako lietadlo, čo nemá kde pristáť. Dochádza mu palivo, tým myslene je unavený. Nedbá na hluk. Zaujíma sa o Rasťa. Neberie, alebo nechce brať na vedomie nebezpečie,ktoré si privoláva. Zatiaľ Rasťa nenašiel. Začína byť zúfalý. Obáva sa najhoršieho.
Len kľud, pobáda sa k upokojeniu. Nesmiem spanikáriť. To by som akurát uškodil.
Darí sa mu to zvládnuť. Upokojil sa. Túto pokľudnú atmosféru naruší tieň, ktorý sa mihne neďaleko blízko na konci chodby.Peter postrehne, že jeho tajomný pôvodca má basebolku.
Bleskovo si domyslí,o čo ide. Rýchlo našľapujúc, pretože teraz už dbá na to, aby ho nikto nevidel, prebehne chodbou. Zastaví sa s otvorenými ústami dokorán. Od hrôzy.
Po chodbe, ktorá sa spája s touto, sa vlečie krivkajúci Rasťo. Mieri k učebni chémie a fyziky. Tam chce nájsť lekárničku.Tento obraz dotvára postava školníka, čo vystúpila z tieňa a teraz sa plíži približujúc sa k Rasťovi čoraz bližšie a bližšie.
Peter zakričí, aby sa otočil, ale dajako mu zlyhá hlas. Podarí sa mu vydrať z úst iba šepot „Rasťo, obzri sa“. Úplne ho prikovala hrôza a strach. Je neschopný pohybu. Mohol by sa stať ľahkým terčom.
Vrah si ho nevšíma. Jeho dychtivú pozornosť celkovo vyplní zranený Rasťo, čo je takmer pri triede. Oblička stisne tuhšie baseballovú palicu. Pripravuje sa udrieť. Rasťo sa tušiac za sebou nebezpečie otočí a schytá úder do krku.Od bolesti sa skrúti na zem. Pridržiava si zasiahnuté miesto. Pofúkať si ho nemôže. Florián sa k nemu skláňa.
„Počul si dakedy praskot vlastných kostí?“ položí mu čudnú otázku a doplní: „Priprav si ušné bubienky.“
Školník sa zatočí a poriadnym švihom opätovne zasadí Rasťovi úder. Ten zinkasuje ranu do brucha. Na jeho tvári sa zjaví bláznivá grimasa bolesti vyjadrujúca nevyspytateľné utrpenie. Skrúti sa do polohu obrátený na jeden bok a z úst mu vyteká potok krvi a nestráveného jedla. Žalúdok je porušený a ďalej exploduje tieto nechutné dávky kašovitej tekutiny cez pažerák.
Oblička pokračuje. Rasťo dostáva silné údery do rúk a nôh. Počuť praskanie kostí. Florián sa naďalej beštiálne vybíja na bezmocnom tele žiaka a na konci už nemá čo praskať. Kosti končatín sú dokonale rozdrtené na padrť. Rasťa na čas spasilo upadnutie do bezvedomia. Nevytrhlo ho však z osídiel živých a vyzerá to, že vyčíňanie vražedného ľudského stroja bez citov a svedomia, v jednom povedané Floriána, budú pokračovať.
Odvlečie bezvládne telo Rasťa Z. preč.Peter nemá poňatia, čo s ním hodlá urobiť. Môže s istotou povedať, že nič dobré. Chcel vstať a prenasledovať ho, lenže čin zastavil vlastný pud sebazáchovy. Uvedomuje si, že Rasťov život už nie je v jeho rukách. Nemôže mu nijako pomôcť. Čo zmôže voči profesionálnemu vojakovi vycvičeného zabíjať? Chce vôbec vedieť, čo Oblička zamýšľa s Rasťom? Nie. Preto sa zameria na útek. Pátra chodbami,usiluje sa vymámiť z tohoto bludiska,z ktorého by za iných okolností našiel cestu von poslepiačky, ale takto v eufórii smútku nad bolestnou stratou vzácneho kamaráta to nie je také jednoduché.
Za rohom ho čaká otrasná nález,tak otrasný,že otrasie aj jeho železnými nervami. Na zemi obďaleč od neho leží odkvapkávať zohavená mŕtvola Majky R. Prsty na nohách a rukách má odstrihnuté, pravdepodobne niečím ostrým, pretože kosti na koncoch sú zarovnané. Telo je domlátené tupým predmetom, lebo rany sú poväčšinou pomliaždeniny a modriny,ojedinele menšie záryvy.Hrudný kôš je na nepoznanie. Prsia sú odcvaknuté, odhodené povedľa tela.Na pôvodnom mieste ostali v tele hlboké rany v tvare kruhu, z ktorého jasne vidieť krvavé svalstvo s ostatkami tuku.Mäso na hrudníku je rozsápané na cáry,pripomína kusy roztrhaného papiera na kope v krvavom prevedení s doplnkom farby kože. Vrah musel na nej výsostne vybičovať svoje nervy.Zakončil túto masakériu zabodnutím vidiel do brucha obete ako roľník, čo sa dokončil prácu na poli.
Peter si takto vybavil v mysli, čo sa približne stalo s Majou, ako s ňou školník skoncoval. Po dlhšom čase sa preberá z otrasného zamyslenia do krutej reality. S božou pomocou ho nikto medzitým nenašiel, Oblička asi ešte dorába Rasťa. Radšej na to nemyslí. Prvoradou povinnosťou je strániť sa takýchto myšlienok, ináč im podľahne a to by bol koniec. Školník by s ním potom nemal veľa námahy.
Peter nebeží. Dbá na ticho. Rozum sa mu celkovo nepominul. Ukľudňuje sa myslením na šťastné okamihy v živote. Mnohí by sa na jeho mieste zosypali, ale on nie. Nikto neprežil to,čo on.Po tretíkrát vzdoruje masovému vrahovi. Zatiaľ ho žiadny nedostal.On je posledný z posledných.
Vrah vláči Rasťa, ktorý sa pomaly preberá z bezvedomia.Florián ho uchytáva za nohu.Idú do vestibulu. Rasťo to spoznal. Cestu má dôverne zapamätanú.Toľkokrát predsa tadiaľto išiel do riaditeľne.Nechce ani pomyslieť na to, čo s ním školník urobí. Celé telo ho bolí. Kosti si necíti.
Sú v hale. Rasťo si všimol školníkove nové kanady. Medzičasom sa pravdepodobne prezul.Alebo ich má od začiatku? To nie je dôležité.Netrápi ho to.Lenže by malo.
„Bolí ťa hlava?Ak áno,čoskoro už nebude.“ povie mu spoločník, čo ho má v náručí, skláňajúc sa nad ním.
Položí ho a nechá ležať tesne pod zábradlím, čo je na druhom poschodí. Školník mizne hore na pochodí, kam vyšiel schodmi. Rasťo ešte netuší, čo má nasledovať. Florián ho chce dozaista odpraviť nejakým zvlášť nechutným spôsobom.
Rasťo s rozlámanými kosťami sa nemôže hýbať. Telom mu pulzuje bolesť,z ktorej ide hlava rozskočiť.Želá si, aby to s ním školník vybavil čo najrýchlejšie, keď už nie je možnosť na záchranu. Florián je hore a opiera sa o zábradlie, pod ktorým je na prízemí rozvalený Rasťo. Rasťo sa rozhodne, že nezomrie ako poddávajúca sa obeť. Vzoprie sa aspoň slovne.
„Ty vyjebaný úchylný skurvenec!“zareve na Floriána, čo naňho hľadí zhora. „Chceš ma zabiť?Urob to a vyžívaj sa v tom, ale vedz, že tvoje hriechy budú potrestané. Pred smrťou či po nej.Neverím síce v Boha,ale ak nejaký je, nenechá tieto tvoje zverstvá nepovšimnuté.“
Florián sa iba zachechce a povie:„Dobre.Ty zase vedz jedno. Tvoju vraždu nekonám z chuti ale z pomsty. To ma trochu pred Bohom ospravedlní. Konám len svoju prácu, to, čo ma naučili. To je moja náplň života. Nikto ma nezastaví.“
Vylezie na zábradlie a rozcvičuje sa na skok z výšky troch metrov rovno na Rasťa.Dodá:„Priprav sa na skok! Chceš niečo odkázať svojej mame? Chodím ju jebávať každý deň, tak jej to môžem predať.“
„Ty…“chce Rasťo vyliať svoj hnev na školníka,ale to už nestihne,pretože Florián skočí a dopadne tvrdo kanadami na jeho hlavu a obrovským tlakom bôt so silou príťažlivosti ju rozmliaždi.Lebka praskla a mozog spľasol pod nárazom sily dvoch tlakov ako cesto pod valčekom. V tejto chvíli Rasťo zomiera. Duša opúšťa telo. Odoberá sa na večnú púť. Oblička sa postavuje z drepu, v ktorom dopadol,aby stlmil pád.Otrie si o zem podrážku, kde mu ostalo trochu krvi s rozčapeným mozgom a lepkavou mozgomiechovou tekutinou. Na dôvažok si to umyje v umývadle horúcou vodou a ide hľadať poslednú zostávajúcu obeť. Petra.
Peter je pri vchode do školy. Ten je samozrejme zatvorený. To mu ale nebráni prejsť ním. Zvesí z priľahlej steny hasiaci prístroj.Hodí ho do sklenenej tabule dverí. Sklo sa roztriešti na tisíc a pol kúska. Petrove botasky vydávajú chrupavý zvuk, keď stúpa po črepinách. Prechádza vchodom. Neďaleko ležiaci prístroj na hasenie zodvihne,zjavne neporušený.Dobrá kvalita.Môže sa hodiť.
Je vonku. Beží trávnikom. Chce sa dostať spod nadvlády vraha,čo ho tak veľmi sužuje.Už dobehol k bráne. Zatvorená, vysoká 4 metre a navrchu s ostnatým drôtom. Malá šanca preliezť.
Toto nie je škola, ale koncentračný tábor, pomyslí si. Ide inakadiaľ. Obehne si kolečko pri plote, aby zistil, či je v ňom diera, ktorou by ušiel. Nič. Perfektná hradba.
Navyše je obohnaná tŕňovými kríkmi (s výnimkou oblasti brány) vyššími ako samotný železný plot.
Do piče, zanadáva v mysli Peter. Niet úniku.
Hrôza sa zjavuje. Peter ho má opäť na očiach. Pri vchode. Prekračuje spodný rám dverí a pomalým krokom si to šinie smerom k Petrovi. Zanecháva veľké šľapaje kanád, z ktorých sa odlupujú posledné čiastočky krvomozgu vrahovej poslednej obete.
Peter beží bláznivým behom. Šialenstvo mu opantáva myseľ. Bojí sa smrti. Ani nie tak smrti ako spôsobu,aký má preň Oblička prichystaný.
Peter sa v zúfalstve snaží preliezť oplotenie.Dosiahne výšku len dvoch metrov. Ďalej vyliezť nejde. Raz vo
veľkom vyčerpaní sa vydriapal na vrch, ibaže keď sa potreboval niečoho uchytiť,nahmatal ostnatý drôt. Rozrezal si oň dlaň do krvi až na kosť. Dopadol tvrdo na zem.
Školník zakrátko dostihol Petra. Zmoreného ho našiel u brány, ako ju z posledných síl prelieza. Po dopade ho zdvíha z trávnika a odnáša v náručí do blízkosti budovy školy. Peter sa čo nevidieť preberá. Sú pri rozvodnej skrini.Florián mu bez povšimnutia vzruchu ako mávnutím prútika zlomí ruky, nohy. Tým mu znemožní sebeväčší pohyb. Unaveným zrakom si Peter povšimne, že školník vymenil kombinézu za mikinu s motívom Pikachu.
„Pozeráš Pokémomov?“dá mu tú najpodivnejšiu otázku, aká môže byť položená v tejto chvíli.
„Pretože ja áno. Ibaže ich prestali vysielať. Vyjebané STV. Kokoti.“
Florián vyťahuje zo skrinky dva káble naplnené elektrinou o sile tisíc voltov. Prestrihne ich ostrými kliešťami,čo drží v rukách chránených rukavicami z izolantu. Z koncov káblov počuť počuteľne praskať výboje elektrickej energie.Oblička priloží oba konce k sebe. Zažiari iskra. Iskra nádeje? Nie. Iskra posledného svetla, ktoré Peter v živote uvidí.
Florián, úplne ujebaný, ťahá káble bližšie k Petrovi.
„Priprav sa na útok!“ upovedomí ho a dotkne sa káblami jeho hrudníka so slovami: „Pikačú! Elektrický útok!“
Petrovým telom prúdi niekoľko stoviek voltov.Stal sa súčasťou elektrického obvodu. Telo sa natriasa silou elektriny, ktorá ním prechádza. Onedlho z neho život prchá a duša slobodne vyletí von.
Keď už školník vidí, že má dosť, odtiahne a telo bez
života padne na zem ako použitá handra. Na tvári mu ostal blažený výraz. S tým sa ešte nestretol.
Florián káble vráti do skrinky rozvodne. Zatvorí ju.Otáča sa ku škole. Posledná kontrola.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)