10 . Kapitola: Vraždy na areáli

Dávid Kokotinský a Roman Tička, pozostatok skupiny s Dankou, sa každý sám poneviera po školskom dvore.
Roman sa hlúpo prechádza po tráve, nezapaľuje mu to, že by ho mohol niekto zbadať. Práve sa nachádza pri telocvični. Za oknom vidí Rasťa s Peťom. Búchajú na hrubé sklo, ktoré neprerazí ani silne vrhnutá kriketová guľa. Niečo sa mu snažia povedať. On ich samozrejme nepočuje. Pristúpi ku sklu a civí na nich nechápavým pohľadom. Nedochádza mu, že ho varujú pred školníkom, ktorý sa ho vybral zavraždiť.
Roman začuje neďaleko od seba rámus. Započúva sa. Jeho biedny mozog mu pripomenie, že to pripomína zvuk motora. Pozrie sa napravo od seba. Je tam školník na valcovači používanom pri vyrovnávaní trávnika.
„Zrovnám ťa so zemou!“ zreve Florián rozzúrene a vyrúti sa so strojom priamo naňho.
Roman uteká. Stroju však nemôže uniknúť. Jeho kondícia stojí za hovno. Vykrikuje na celé hrdlo: „Do piče, kurva pojebaná, vyjebaný fas, ohnutá cicina, skurvená škola, pretrtkaný školník…“ a iné neslušné výrazy, čím sa usiluje opísať svoju situáciu. Jediný účinok tohto počíňania je, že sa iba skôr unaví.
Florián ho na valcovači dostihne v štvrtine trávnika a s chladným pohľadom ho prejde valcom.
Roman krátko predtým, ako ho valec zrovnal na placku,zacítil neznesiteľnú bolesť.Utešujúce je, že trvala len chvíľu. Všetky kosti v tele mu popukali. Trápenie ukončilo až trochu neskoršie rozčapenie lebky aj s mozgom vo vnútri na palacinku. Nekrvavá mŕtvola Romana leží zarovno vyrovnaná so zeminou. Už nevstane.
Oblička zoskočí zo prístroja. Pán riaditeľ vychádza zo školy. Odchádza domov. Vykonal si svoju „prácu“. Zastaví sa pri ňom.
„Tak čo, pán školník, vyrovnávate trávnik?“
„Áno. Na ten zajtrajší futbal musí byť povrch rovný.“
Boris Klitoris nič nekalé netuší. Keďže splacnutý Roman je skrytý pod valcom, nevidí ho.
„Tak ja idem domov. Končí mi robota.“
„Príjemné strávenie zvyšku dňa.“
„Zatvoríte to tu o dve hodiny? Teraz sú tri.“
„Jasné, o piatej.“
„A čo tí poškoláci? Už odišli domov?“
„Áno. Pomohli mi v záhrade.“
„Tak zajtra. Dovidenia.“
„Aj vám.“
Dávid to všetko sledoval z bezpečnej vzdialenosti, z diaľky pri jedálni. videl, ako školník zvalcoval Romana. Vidí, ako riaditeľ odchádza od školníka smerom ku bráne. Tadiaľ je jediná možnosť úteku, pretože celá škola je obkolesená tŕňovými kríkmi a vysokým plotom. Jedinou šancou je dobehnúť říďa. Školník si naňho už potom nedovolí. V to dúfa.
Uskutoční tento trúfalý pokus. Od cieľa ho delí 200 metrov. Oblička ho okamžite zaregistroval pohľadom. Pátra zrakom po niečom, čím by zmaril Tičkov útek. V kríku zazrel oštep, čo tam niekto z nepozornosti hodil a on tam ostal stratený.
Vybral ho z kra a s chvíľkovým mierením ho vrhol smerom na Dávida. Oštep letí vzduchom. Zasiahol ho krku, rozkrájal mu hlasivky a on nemohol vykríknuť: Pomóc!
Padol na zem načahujúc ruku za riaditeľom. Ten sa neobzrel.Oštep narušil aj hlavnú tepnu.Z Dávida odišiel život tak, ako posledná šanca na záchranu. Krv vytekajúca z krku vsakuje do trávnika. Pár kvapiek sa uchytilo na listoch rastlín ako ranná rosa.
Školník ešte zavrie bránu na zámok a vracia sa späť do školy poslať žiakov v nej hocikam inam, len nie domov.