14 . KAPitOLA: Pasce v strehu

Školník ide po chodbách školy. Stále hľadá žiakov-poškolákov kvôli potrestaniu. Nič zlé až tak veľmi nespravili. On si to nemyslí.
Kráča po podlahe druhého poschodia. Ostražite postupuje napred, keby náhodou zazrel niekoho,koho by mohol zabiť.
Napriek tomu si nepovšimne špagát natiahnutý dole pri podlahe a potkne sa oň. Vtedy, ako sa zohol, aby úplne nespadol, preletelo ponad neho drevo, čo ho malo udrieť do hlavy. On iba vstane, prizrie sa a povie: „Všetko zlé je na niečo dobré.“
Pokračuje v ceste. Nakúka do všetkých rohov, ale nikoho nenachádza. Blíži sa ku schodom. Stúpa nimi hore. Vystúpi až nahor po schodisku. Tam šľapne na záhrad- nícky nástroj a ten ho šľahne do ksichtu. On sa potkne o posledný schod a padá dole vzad. V páde sa otočí a len zazrie Petra, čo tam stojí s vystretou ceruzkou v ruke. „Nieé!“ zareve a napichne sa na ňu.
Peter vytiahne ceruzu z plytkej rany, z ktorej napodiv netečie krv. Peter si to už nevšíma a uteká oznámiť kamošom radostnú správu, že skolil Obličku.
Stretne zaraz Rasťa. Ten sa opýta: „Tak čo? Videl si ho? Chytil sa už do nejakej pasce?“
„Lepšie. Zabil som ho.“
„Jakže? Ty? Malý sráč?“
„Spadol zo schodov a napichol sa na moje písatko.“
„To je nemožné. Tomu neverím.“
„Tak sa pod pozrieť. Jeho mrcina telesná leží pri schodisku.“
O chvíľu sú tam. Zbehnú dole schodmi, ale školník tam nie je.
„Á, vymrdaná chandža!“ zakľaje Peťo.
Nebadane-nečakane sa zjaví pred nimi školník. Na hrudi mu svieti malá bodná rana, z ktorej steká tenký malý potôčik krvi. Nevyzerá nejako vážne zranený, ľudovo povedané: „vylíže sa z toho“. Jeho tvár nevyjadruje žiadnu bolesť. Je ako stroj – chladný, nemilosrdný (bez svedomia), nezastaviteľný.
Oblička sa priblíži k Peťovi a riekne:„Za vulgárne vyjadrovanie v budove školy dostaneš zápis.“ Vytiahne spod opaska malý nožík.
V tej chvíli sa nemúdro ozve Rasťo. „Do piče kurvy pojebanej, on žije. To je teda kokotské nešťastie.“
Vrah sa ako oblak pohromy prenesie na Rasťa. „Máš pripomienky?“ a nožíkom ho sekne do nohy.
Rasťo zvreskne a zvalí sa na podlahu. Florián sa to chystá dokončiť. Peter ho chce zadržať. Vyberie z vrecka starý hrdzavý klinec a zabodne ho Obličkovi do ramena.
Florián chytí klinec a snaží sa ho vybrať z mäsa. Peter mu ho neúmorne zatláča naspäť. Spôsobuje mu tým značnú bolesť. Školník to nakoniec nevydrží a od vzrastajúceho návalu bolesti omdlie.
Peter pozviecha Rasťa zo zeme. Noha mu silno krváca. Usiluje sa ho odvliecť preč od toho vraždiaceho monštra. Rasťo doňho hučí: „Nechaj ma! Najprv zabi tú sviňu!“
„Ser naňho! Teraz ťa musím dostať do bezpečia!“
Peťo ho vezme okolo ramien a odvádza preč. Čo najrýchlejšie ako mu to terajší stav umožňuje, vlečie Rasťa uchýliť na bezpečné miesto. Po chvíli dobehne na záchody, na tie osudné hajzle. Čo najjemnejšie tam položí Rasťa a uteká naspäť skoncovať to s vraždiacim Obličkom.
Teraz bez príťaže za krátky čas dobehne ku schodisku. Ako predpokladal. Nie je tu.
„Kurva! Ten vyjebaný fas!“ nevydrží v sebe udržať tú zlosť a zakľaje.
Hore na vyššom poschodí niekoho zazrie. Pri hornom konci schodiska stojí Marek.
„Nehovoril som, aby ste nenadávali?“ hnevá sa. „Čo sa ti stalo? Si zakrvavený.“
„To je Rasťova krv.“
„Ó, bože…“
„Nie, žije. Musíme ho ošetriť.“
„Tak fofrom.“
Lenže to nepôjde. Prečo? Školník im vstupuje do cesty. Vynorí sa z jednej chodby ako temný prízrak z hororu.
Marek pohotovo jedná. Má fľaštičku kyseliny. Otvorí ju a chrstne ju Floriánovi do tváre. Trochu to zasyčí. Školník zreve hrôzubolesťvzbudzujúcim výkrikom. Jeho obličaj vyzerá ako povrch zle ukuchteného cesta v červenom prevedení. Chýba mu jedno oko, čo zasiahlo pár kvapiek, líca má polovyžraté, trčí mu z rán čiastočne rozleptané tvárové svalstvo. Z tváre mu ovísajú cáry kože. Niektoré časti ksichtu ešte bublajú, iné sú rozožraté na kosť. Kyselina, aj keď v malom množstve), spôsobila zmenu školníka Floriána v netvora, muža (takmer) bez tváre.
Krátky opis udalosti, čo nastala, vystihuje, čo sa udialo behom pár sekúnd. Ukazuje sa, že Oblička je tiež iba človek, cíti bolesť, i keď to na sebe nedáva veľmi poznať.
Čiaha rukou za chrbát a vyťahuje záhradnícke nožnice. Dvomi rýchlymi vpichmi do stehien znemožní Marekovi chôdzu. V horných proporciách nôh sa rázom zjavia v koži krvavé diery, z ktorých pomalým tempom vyteká tmavočervená tekutina – pochúťka upírov.
Marek nemôže vstať. Rany ho neznesiteľne bolia. Oblička mu nožnicami prepichol tukovú a svalovú vrstvu.
Marek vydá nárek a padá na schody.Úplne bezbranný tam leží, neschopný pohybu.
Peťo vie, že mu niet pomoci. Nie je v jeho silách mu pomôcť. Nechá ho tam napospas tej beštii. Utečie, aby sa aspoň on zachránil.
Marek mu to nezazlieva. On by na jeho mieste urobil pravdepodobne to isté. Bojí sa len toho, čo sa s ním Oblička zamýšľa urobiť.
Florián je fakt nasratý. Čo mu to tí malí sráči spravili? Však oni uvidia pomstu!
Oblička vyberá spoza chrbta vidly. Otočí Mareka. On leží teraz na bruchu.Terčom útoku sa stáva chrbát.Školník sa rozoženie a zaryje mu ich do mäsa. Svalstvo sa pretrhne. Z čiarových rán svieti beloba kostí pod svalmi doplnená o červenosť krvi.
Marek sa nachádza v eufórii bolesti. Je z nej taký otupený, že nevníma okolie a úplne sa poddáva svojmu osudu. Zmysly miznú v nedohľadne a on sa utápa v rieke utrpenia. Očakáva spásonosnú smrť.
Florián neskončil. Pretočí Mareka opäť na chrbát. Do štyroch krvavých čiar sa dostáva špina. Hrozí infekcia. Školník si tentoraz chystá lopatu. Priloží dolnú naostrenú časť ku krku obeti a zatlačí nohou. Takto mu odlúpne hlavu podobne, ako sa vyrýva zem. Hlava odletí ako špunt od šampusu. Namiesto alkoholu vykypí von krv, ktorá strieka ako voda z hadice.
Na hlave zostáva vystrašený pohľad Mareka, ktorý musel zomrieť takou strašnou smrťou.

13 . KAPITOLA: Pasce na vraha

Marek už nad niečím húta. Zrazu vstane a povie: „Mám to! Nachystáme mu pasce!“
„Dobrý nápad!“
„Rasťo?“
„No?“
„Mám na teba jednu prosbu.“
„Akú?“
„Nechcem, aby si nadával. Upozorňuješ tak na seba a zároveň nás budeš rušiť pri nasledovnej práci. Týka sa to nás všetkých.“
„O.K. Nebudem sa vyjadrovať neslušne.“
„Marek, čo s tými pascami?“
„No hej. Práve sa na tom pracuje v mojej hlave.“
Po dvoch minútach nepretržitého ticha sú Peťo a Rasťo netrpetliví a vyrušia Mareka otázkou:„No už si niečo vymyslel?“
„Keby ste ma nerušili, vypotil by som toho viac.Zatiaľ ma napadlo iba niečo s tými hrabľami. Položíme ich pred schody a keď pôjde hore, stúpi na ne, rúčka vyletí a buchne ho do tváre.“
„To by sa dalo.“ riekne Rasťo.
„Vymýšľaj ďalej, ja zatiaľ idem prichystať túto pascu na miesto.“ prihlási sa Peťo.
Odíde s hrabľami a o pár minút sa vráti bez nich živý a zdravý.
Marek praví: „No,ďalšie som vymyslel, že jeden bude mať ceruzku, a keď on spadne zo schodov, nastrčí ju tak, aby sa na ňu napichol.“
„To je dobré.“
„A pre istotu ešte jedna pasca.“pokračuje Marek v pokladaní nástrah slovne. „Pripevníme drevo na špagátikoch ku stropu a to sa spustí, keď niekto prekročí nastraženú nitku natiahnutú dole od steny ku stene pri zemi.“
„Aj to môže byť.“
„Ja ešte zájdem do učebne chémie po nejakú kyselinu, aby som mu ju chrstol do tváre.“
Rozdelili sa.Každý sa pobral iným smerom. Nebudem tu popisovať, ako chystali pasce, pretože to nie je dôležité a záživné.Dôležité je, že ich bez vyrušenia prichystali.
Teraz čakajú, kto sa do nich chytí. Dúfajú, že školník.

12 . KAPITOLA: Spis pána školníka

Peťo, Rasťo a Mareček sú stále uväznení pri oknách nad rebrinami v telocvični. Bezmocne sa dívajú, ako školník zneškodní dvoch dementov, ktorí ani nemali šancu sa ubrániť. Trochu ich to poznačí a tak 10 minút civia vystrašení von a v hlave sa im vkuse premietajú predošlé hrôzy.
Peťo a Rasťo majú silných duchov a pre svoje šťastie sa zanedlho preberú z agónie a spoločnými silami tomu dopomôžu aj Marekovi, čo nie je až taký odolný.
„Kurva život, čo tu len tak sedíme a čakáme, kým nás dojde ten kokotský fas zatrtkať?“ preberie sa naplno Rasťo.
„Veru. Vypadnime z tejto pičnej školy!“
„Pomaly, chlapci.To ľahko nepôjde.Vymyslím nejaký plán.“ zapojí sa Marek.
„Načo,do piče? Zdvihnime riťule a frčme preč čo najrýchlejšie!“ je proti Rasťo.
„Keby sme vyliezli bez rozmyslenia na chodbu, ten profesionálny vrah nás bez váhania zajebe.“oponuje mu Marek.
Peter sa tiež prihlási k reči: „Ja som za plán. Icme!“
Opatrne zlezú po rebrinách a cez celú telocvičňu prejdú k východu. Zastavia sa v sklade športových potrieb. Peter odtiaľ šlohne basebolku a idú ďalej. Našľapujú potichúčku na podlahu obzerajúc sa na všetky strany ako bystré tvory, čo sa nechcú stať korisťou.
Po vylezení z brlohu (telocvičňa + šatne) si to Rasťo s Peťom hodia ku vchodovým dverám. Marek, múdry človek, ich stiahne do tieňa, kde sú preč z dohľadu sliedivých očí.
„Čo vám úplne jebe?“šeptom im vynadá. „Nemôžeme ísť na otvorený priestor. Tam by nás zbadal a zatrtkal.Ináč, ak ste si nevšimli, areál je ohradený tŕňovými kríkmi a vysokým plotom.“
„Áno.“ dodá Peter. „Tiež som si všimol, keď sme sa pozerali z okna, ako školník zatvoril bránu.“
„Kokot,ten školník!“rozčúli sa Rasťo.„Čo budeme te-raz kurva robiť?“
„Poďme do zborovne. Tam niečo vymyslíme.“ navr-hne Marek.
„Prečo práve tam?“
„Lebo to povedal. Máš iný nápad?“
„Nie.“
„Tak drž piču. Počúvaj nášho mudrlanta.“
„Jasné, Špronec.“
Prichádzajú k chodbe, čo vedie k zborovni, riaditeľovej kancelárii a iným dôležitým miestnostiam. Zočia tam otrasný nález. Rozpáraná mŕtvola Elizabeth Čerešničkovej sa nachádza na koberci ako svedectvo o ďalšej brutálnej vražde beštióza Obličku.
Chalani s pomerne silnými nervami sa bleskovo odvrátia od pohľadu na ňu a idú čo najďalej.
Peter si všimne pohodené hrable pri stene. Múdro sa rozhodne a zoberie ich. Mohli by sa neskôr hodiť. Na Marekovu radu sa šuchnú do zborovne.
„Chalani, niečo ma napadlo. Keď sme už tu, mohli by
sme si prezrieť kartotéku zamestnancov školy.“navrhne Marek, vodca poslednej skupinky.
„Určite tu také niečo musí byť.“ pritaká Peter.
„Iste. Veď musia vedieť info o keketkoch a pučách,čo im platia.“ ozve sa Rasťo.
Ich zrak zaujme registračka. Na šuflíkoch sú kartičky
s nápismi ako rozpočet,výdavky,príjmy,rozvrhy,krúžky. Pátrajú,až nájdu ten svoj s nápisom Učitelia,hneď vedľa šuflíka so Žiakmi.
Krátko v ňom šmátrajú. Vyťahujú ten správny spis s neblaho slávnym menom. Začnú si prezerať školníkov register.


Florián Oblička

narodený: 14.február, 1963
rodné číslo: 63142011/6512
rodičia: otec = Silvester Oblička
matka = Jaroslava Hrubočrevová
povolanie: predchádzajúce = profesionálny vojak
(hodnosť: slobodník)
súčasné = záhradník (školník)
Detstvo: Narodil sa v rodine stavbára a kaderníčky. Svo-
je detstvo prežil ako každé normálne dieťa. V
rannom veku sa začal zaujímať o zbrane a o
všetko s nimi súvisiace. Kvôli tomu pravdepo-
dobne narukoval dobrovoľne na vojenský vý-
cvik.
Výcvik: Podstúpil veľmi tvrdú prípravu. Mal prísneho
veliteľa. Výcvik trval 2 roky. V ňom obsolvo-
val narábanie so zbraňami (stal sa z neho vyni-
kajúci strelec). Bol expert na výbušniny. Nene-
chal sebou manipulovať.Prvý rok ho chceli vy-
užívať ako sluhu – nováčika, ale on si to s nimi
vybavil po svojom. Odvtedy si doňho nikto ne-
začínal.
Po výcviku: Po ňom mal za úlohu v roku 1989 zavra-
ždiť 20-tich komunistických vodcov. Hneď
potom prišla Nežná revolúcia a jemu priká-
zali,aby akciu prerušil.On odmietol uposlú-
chnuť. Skončilo to tak,že zbytočne zabil 10
predstaviteľov komunistickej strany,5 civi-
listov a 2 príslušníkov zásahového koman-
da, kým sa podarilo ho zatknúť a odviesť
do sanatória.
Teraz: Po desiatich rokoch pána Obličku prepustili z
nápravného zariadenia s diagnózou, že je úplne
vyliečený.


„Tí v blázinci sa kokotsky zmýlili!“ zhrnie doterajšie
poznanie o školníkovi Rasťo.
„Máš kurevskú pravdu.“pridá sa k nemu Peťo,aby mu aspoň niečo z huby vyšlo.
„Čo budeme teraz kurva do piče robiť?“

11 . KAPITOLA: Zabitie záhradníckou pomôckou

Školník pobehuje po škole. Hľadá zbraň, čo nechal niekde, nevie kde. Napokon ich nájde pri zborovni plus hrable pri dverách smerom do telocvične.
Na trojicu Peťa, Rasťa a Mareka akosi zabudne. Obráti sa na opačnú cestu. Na chrbte má namiesto ruksáka niečo podobné, bez látky, sú tam iba držadlá na všelijaké pomôcky,v ktorých sa momentálne nachádza lopata, záhradnícke nožnice, vidly a hrable.
Po chodbe pokrytej červeným kobercom kráča zástupkyňa. Oblička si to namieri k nej. Zastaví ju.
„Zase nadčasy, pani Čerešničková?“
„Áno, treba peniaze na moje tri deti, viete.“
„Alebo na kupovanie prezervatívov.“
„No dovoľte!“
„Nie, už vám nedovolím okrádať školstvo o peniaze na vaše odmenové dovolenky za služby riaditeľovi.“
Siahne rukou za chrbát. Chytí jednu rúčku nástroja. Zaraz drží ostré hrable v ruke. Koncom rúčky udrie Elizabeth do čela. Ona sa zloží na zem. Florián zdvíha nad ňou hrable a mohutným švihom ich zatne zástupkyni do podbrušia, do miesta tesne nad panvovou oblasťou. Elizabeth vydá neľudský výkrik z hrdla.Ten sa rozlieha po chodbe ako strašná ozvena vrahových počinov.
To ešte nie je všetko. Sme iba na začiatku.Florián po- súva hrable smerom vyššie. Súvislo tak rovnomerne vytvára ryhy v bruchu.Čerešničková je naplnená bolesťou. Zmôže sa iba na pohľad plný zdesenia na ranu,čo jej on spravil.
Hrable sa zastavia až pri hrudnej kosti. Ďalej sa nepohnú. Oblička ich skúša celou silou tlačiť. Nič.Vyrve ich
z tela. Zastane si pred ňu tentoraz z opačnej strany, smerom k čelu obeti. Ešte silnejším a rýchlejším švihom jej oblúkom zaryje hroty na konci hrablí do priehlbín med-zi rebrami.
Silno ich z medzier vytiahne. Z nich začne okamžite striekať krv vo veľkom množstve v silným malých prúdoch. Najsilnejší prúd vyviera zo zasiahnutého srdca, čo prepichol najväčší hrot,zo stredu trupu spod hrudnej kosti.
Červený koberec vpíja do seba kvapalinu rovnakej farby, čo vyteká z tela zástupkyne.
Školník odhodí hrable obďaleč. Ostávajú mu iba štyri živé terče, ktoré musí trafiť smrtonosným zásahom.